Ľudová demokracia
Po porážke Nemecka a s ním i jeho spojenca Slovenskej republiky, bola na území Slovenska obnovená Československá republika. Československá republika však nebola automatickým obnovením jej predvojnového režimu. Mníchovský diktát, existencia nedemokratických režimov počas vojny a hlavne vplyv Sovietskeho zväzu v strednej Európe zapríčinili vytvorenie nového spoločenského systému v Československu, oscilujúceho medzi demokraciou a totalitou, ktorý bol označovaný za tzv. ľudovú demokraciu. Adjektívum ľudová malo vyjadrovať snahu vtedajších politických špičiek o väčšiu priamu účasť pospolitého ľudu na riadení spoločnosti, hlavne čo sa týkalo územnej správy i riadenia podnikov. Táto snaha vyvierala ako z prirodzeného vývoja v povojnovej štátnej správe smerujúceho k väčšej decentralizácii a samospráve, ale rovnako tiež odrážala prispôsobovanie sa povojnovému vzrastu ľavicových tendencií v spoločnosti a politickému vplyvu komunistov.

Vďaka vplyvu Sovietskeho zväzu na moskovských rokovaniach o programe povojnovej československej vlády (prelom februára a marca 1945) sa potom Komunistickej strane Československa (KSČ) podarilo bez väčších problémov presadiť trvalé zakotvenie národných výborov, ako nových foriem územnej správy. Šlo o inštitúcie, ktoré v sebe integrovali štátnu a verejnú správu prvej Československej republiky, čiže nahradili notárstva aj obecné zastupiteľstvá. Územnú správu tak vykonávala iba jediná inštitúcia Národných výborov. Prejavom ľudovosti národných výborov malo byť to, že štátnu správu nevykonávali štátni úradníci, ale volení zástupcovia miestneho obyvateľstva. Zakotvením Národných výborov komunisti sledovali snahu preniesť štátnu správu z byrokracie, inklinujúcej k nekomunistickým subjektom, na pospolité obyvateľstvo. V dôsledku revolučnosti doby a vďaka vojenskej prítomnosti sovietskej Červenej armády na území ČSR, reálne predpokladali, že prevezmú iniciatívu pri zakladaní a získajú hegemóniu v národných výboroch a tým ovládnu lokálnu politiku. Ďalšou oblasťou, kde sa mala ľudovosť prejaviť, riadenie podnikov, spočívala na princípe účasti závodných rád (ako reprezentantov zamestnancov podniku) na určovaní hospodárskej a sčasti aj personálnej politiky v podnikoch. Týmto krokom sledovali komunisti a sociálni demokrati snahu o celkové ovládnutie podnikov robotníctvom, ktoré tvorilo ich hlavné stranícke zázemie.

Národný front
Okrem týchto zmien v mene „zľudovenia“ riadenia spoločnosti, prešlo Československo aj hlbokými zmenami celkového politického a hospodárskeho systému krajiny. Šlo predovšetkým o vznik tzv. Národného frontu, ktorý bol súručenstvom hlavných politických strán a skupín odboja, ktoré jediné mali účasť na povojnovej politickej moci. Mimo Národného frontu nebola povolená existencia nijakej inej politickej sily a o vzniku či pribratí novej politickej strany do vlády rozhodovali ostatné strany. Tým došlo k vytvoreniu systému nedovoľujúcemu existenciu politickej opozície, kde účasť na moci mali iba politické skupiny rešpektujúce princípy, na ktorých vznikal nový režim povojnovej ČSR. Systém národného frontu jednak vyjadroval snahu Benešovho politického okolia, aby sa na politickej moci podieľali iba politické sily lojálne československému štátu, resp. jeho politickej línii. Zavedením systému Národného frontu sa sledoval najmä cieľ zbaviť moci ľudovú a agrárnu stranu, ktoré boli spájané so vznikom pronemeckých režimov na území republiky. Na zániku menej kontroverznej agrárnej strany (pred vojnou najsilnejšieho nesocialistického subjektu v Čechách a na Morave) mali záujem výrazne tiež komunisti, ktorí sa takto zbavili svojho potenciálne najväčšieho politického rivala. Po vojne sa preto v Československu vyvinul obmedzený stranícky systém pôvodne iba dvoch strán na Slovensku (Komunistickej a Demokratickej) a štyroch v Čechách a na Morave (národní socialisti, lidovci, socialisti a komunisti). Až krátko pred voľbami vznikli vo februári a marci 1946 ďalšie dve slovenské strany – Strana práce (socialisti) a Strana slobody (účelové spojenie centralistov naviazaných na českých národných socialistov a nacionálne orientovaných katolíkov negatívne ladených voči Demokratickej strane vedenej prevažne povstaleckými evanjelikmi na čele s J. Ursínym resp. J. Lettrichom). Ostali však po celé povojnové obdobie iba marginálnymi.

Retribúcia
Okrem zbavenia moci politických predstaviteľov vojnových režimov na území Československa, všetky odbojové skupiny prijali tézu o očiste celej spoločnosti od bývalých pronemeckých kolaborantov. Povojnové súdenie bývalých reprezentantov ľudáckeho či protektorátneho režimu a vojnových zločincov (retribúcia) sa realizovalo prostredníctvom inštitúcie tzv. ľudových súdov. V nich bol (najmä u nižších lokálnych štruktúr) minimalizovaný vplyv profesných právnikov a výrazne bolo posilnené rozhodovanie určených laických prísediacich. Za hlavné politické previnenia sa považovalo presadzovanie fašizmu, podpora Nemecka vo vojne a represie voči odboju. Na Slovensku najväčšiu pozornosť pútal proces s bývalým slovenským prezidentom J. Tisom, ktorý bol 15. apríla 1947 (spolu s bývalým predsedom vlády V. Tukom) odsúdený Národným súdom na trest smrti, ktorý bol o tri dni neskôr aj vykonaný. Politický zákulisný boj medzi komunistami a demokratmi sa v tomto prípade, vďaka väčšiemu celorepublikovému vplyvu komunistov, skončil paradoxne hrdelným trestom pre umiernenejšieho Tisa, pričom radikálnejší bývalý minister vnútra A. Macha bol odsúdený iba na dlhoročné väzenie.

Hospodárske zmeny
V hospodárskej oblasti postihli najväčšie zmeny jej priemyselný a bankový sektor, ktorý čakalo znárodnenie. Jeho právne vyjadrenie vo forme znárodňovacích dekrétov prezidenta bolo prijaté najmä v októbri 1945. Cieľom znárodnenia bolo zbaviť ekonomickej moci Československu nelojálne národnostné menšiny Nemcov a Maďarov. Podobne sa postupovalo i proti predstaviteľom vojnových režimov v Čechách a na Slovensku, ktorí boli v politickej opozícii voči aktivitám odboja. Znárodnenie malo výrazne tiež socializačné príčiny, kedy sa predstavitelia socialistických strán snažili presadiť poštátnenie podnikov ako základ odbúrania triedneho vykorisťovania. Ale z podobných príčin sa k čiastočnému poštátneniu pozitívne stavali i občianske strany, ktoré si od neho sľubovali stabilnejší hospodársky vývoj neohrozovaný dôsledkami liberálnej ekonomiky ako boli hospodárske krízy, nezamestnanosť a pod. Poľnohospodársky sektor najvýraznejšie poznamenala pozemková reforma, ktorou sa povojnový režim (podobne ako dva predošlé režimy) snažil minimalizovať pôdne vlastníctvo jemu nelojálnych skupín obyvateľstva (Nemci, Maďari, reprezentanti ľudáckeho resp. protektorátneho režimu) a odmeniť resp. zaviazať si svojich podporovateľov.

Orientácia na Sovietsky zväz
Bezpochyby najväčšou zmenou, ktorá postihla povojnovú republiku, bolo odvrátenia sa jej zahraničnej politiky od orientácie na západné veľmoci a príklon k blízkemu spojenectvu so Sovietskym zväzom. Tento príklon bol u nekomunistických strán vyvolaný negatívnymi skúsenosťami s postojom Veľkej Británie a Francúzska voči existenčnému zabezpečeniu Československa v dňoch Mníchovskej krízy a pri zániku štátu. Najviac ho ale podmieňovala nemožnosť politickej existencie nekomunistických síl v strednej Európe bez ústretovosti voči Sovietskemu zväzu a domácim komunistickým stranám ako jeho expozitúram. V neposlednom rade rozhodla u Benešovho politického okolia v prospech východnej orientácie novej zahraničnej politiky Československa aj jeho snaha o vytvorenie národného štátu, očisteného od nelojálnych národnostných menšín, pričom túto snahu bol ochotný bezvýhradne z veľmocí podporiť iba Sovietsky zväz. Vďaka sovietskemu angažovaniu sa na povojnovom vyrovnávaní sa z nelojálnymi menšinami bolo možné vysťahovať do okupovaného Nemecka takmer všetko nemecké obyvateľstvo (na Slovensku zostalo iba niekoľko tisíc Nemcov). V prípade maďarskej menšiny došlo k odsunu tisícov predstaviteľov bývalého okupačného režimu na južnom Slovensku resp. k vzájomnej výmene (cca 80 000 osôb) maďarskej a slovenskej menšiny medzi Československom a Maďarskom.

Slovenská otázka
Zásadné zmeny prekonala tiež tzv. slovenská otázka čiže postavenie Slovenska v rámci československého štátu. Od pôvodných konfederačných resp. federačných plánov povstaleckých či povojnových slovenských politikov bola postupne slovenská národno-politická samospráva prostredníctvom tzv. troch pražských dohôd (2. jún 1945, 11. apríl a 27. jún 1946) okresávaná pre potreby pražskej centrálnej vlády. Najmä vďaka oportunistickému využívaniu nacionálneho princípu v politike komunistov, podriaďujúcich slovenskú otázku taktike získania moci, došlo k prispôsobeniu sa slovenských komunistov celorepublikovej stratégii pražského centra komunistickej strany. Najvýraznejšie sa to prejavilo po májových parlamentných voľbách 1946, kedy na Slovensku zvíťazili demokrati so 63 % hlasov, zatiaľ čo v Čechách a na Morave boli najsilnejší komunisti s viac ako 40 % hlasov. Tento rozpor sa vtedy riešil treťou pražskou dohodou resp. jej doplnkom (17. novembra 1947) podriadením slovenských národných orgánov (zákonodarnej SNR a výkonného Zboru povereníkov) pražskej vláde.

Jesenná kríza 1947
Relatívna rovnováha moci medzi komunistami a nekomunistickými subjektmi v povojnovom Československu bola výrazne zmenená najmä po odmietnutí československej vlády (júl 1947) zúčastniť sa na americkom programe povojnovej hospodárskej obnovy Európy (tzv. Marshallov plán). Akceptovala tak sovietsku nevôľu voči tejto politicko-hospodárskej reakcii USA na hrozbu komunizácie Európy. Odmietnutie Marshallovho plánu či čiastočné obnovenie niekdajšej Kominformy vo forme povojnového Informbyra (september 1947) a z nich vyplývajúce nasledujúce obdobie jasnejšie posúvalo Československo do sovietskej sféry vplyvu a bolo iba otázkou času, kedy príde k rozhodujúcemu boju o celkový charakter štátu. V slovenských pomeroch došlo k snahe o definitívne vyriešenie moci prostredníctvom vyvolania tzv. jesennej politickej krízy. Slovenskí komunisti a na nich naviazané masové organizácie (odbory a Zväz slovenských partizánov), dôrazne podporovaní svojimi českými súdruhmi, spustili už od leta a najmä v septembri a októbri 1947 kampaň proti slovenským demokratom. Obviňovali ich z krytia protištátnych aktivít prívržencov bývalého slovenského štátu a z aktuálnych ekonomických, najmä zásobovacích problémov. Kríza vyvrcholila demisiou piatich komunistických predstaviteľov v Zbore povereníkov (na čele s jeho predsedom G. Husákom), pričom odstúpil tiež nestranícky povereník vnútra M. Ferjenčík. Nasledovali takmer tri týždne tvrdých politických súbojov a rokovaní (aj za účasti predsedu vlády K. Gottwalda), ktoré sa skončili kompromisom. Komunistom sa nepodarilo získať v Zbore väčšinu, značne však oslabili početnosť i sebavedomie predstaviteľov Demokratickej strany, keď stratili tri povereníctva na úkor Strany slobody a socialistov.

Februárový prevrat
Definitívne mocenské rozhodnutie v prospech presadenia sa komunistického režimu prišlo vo februári 1948. Najskôr 13. februára presadila nekomunistická väčšina vlády uznesenie, aby komunistický minister vnútra V. Nosek zrušil svoje rozhodnutie o odvolaní pražských nekomunistických policajných veliteľov. Keďže minister, podporovaný svojou stranou, nesplnil uznesenie vlády, 12 členov troch nekomunistických strán (národní socialisti, lidovci a slovenskí demokrati) podali 20. februára demisiu. Tento nepremyslený taktický ťah (nezabezpečili si podporu sociálnych demokratov či nestraníka J. Masaryka) majstrovsky využili komunisti. Formou nátlaku (zorganizovanie masívnych demonštrácií svojich prívržencov, kontrola strategických budov a miest v Prahe im oddanými zložkami Ministerstva vnútra či straníckymi ľudovými milíciami a pod.) presvedčili 25. februára 1948 prezidenta Beneša, aby prijal túto demisiu nekomunistov a vyhlásil úplne novú vládu zloženú iba z komunistov a s nimi kolaborujúcich osobností z ostatných strán. Na rozdiel od Čiech a Moravy, prevrat na Slovensku bol dovŕšený fakticky už 23. februára, pričom boli pri ňom použité už aj otvorenejšieho metódy násilia (obsadzovanie budov, zamedzovanie prístupu do úradov či zatýkanie).