Slovensko v rokoch 1938 – 1945

Slovensko v druhej Československej republike
Oslabenie republiky po Mníchove využila Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS), ktorá 6. októbra 1938 za účasti predstaviteľov ďalších strán vyhlásila autonómiu Slovenska. HSĽS sa v pomerne krátkom čase podarilo ovládnuť politický život na Slovensku. Ostatné strany boli rozpustené, rovnaký osud postihol aj ich odbory, organizácie a spolky. Zákaz postihol tiež opozičnú tlač. V decembrových voľbách do Snemu Slovenskej krajiny mohli občania voliť už len jednotnú kandidátku.
Mníchovský diktát sa priamo dotkol aj slovenského územia, a to nielen stratou Petržalky a Devína, ktoré pripadli Nemecku. S územnými požiadavkami vystúpili aj predstavitelia Poľska a Maďarska. Kým Poľsko sa uspokojilo s relatívne malými časťami území na Kysuciach, Orave a Spiši, Maďarsko žiadalo úpravu hraníc na základe sčítania obyvateľstva v roku 1910. Keďže vzájomné rokovania oboch dotknutých strán neviedli k úspechu, rozhodli ministri zahraničných vecí Nemecka a Talianska v tzv. Viedenskej arbitráži. Týmto verdiktom z 2. novembra 1938 Slovensko prišlo o 1/5 územia s 850-tisíc obyvateľmi, z toho 270-tisíc sa hlásilo k slovenskej národnosti.

Čítanie protokolu Viedenskej arbitráže 2. novembra 1938 – zľava: minister zahraničných vecí Talianska G. Ciano, Nemecka J. Ribbentrop, Maďarska K. Kánya (prvý sprava) a J. Tiso (otočený chrbtom).
Čítanie protokolu Viedenskej arbitráže 2. novembra 1938 – zľava: minister zahraničných vecí Talianska G. Ciano, Nemecka J. Ribbentrop, Maďarska K. Kánya (prvý sprava) a J. Tiso (otočený chrbtom).

V tomto období začínajú na Slovensku narastať radikálne separatistické tendencie. Praha precenila vplyv separatistov na slovenskú politiku a v noci z 9. na 10. marca 1939 vyhlásila na Slovensku výnimočný stav. Autonómna vláda na čele s Jozefom Tisom bola odvolaná, vojsko a žandárstvo zatklo 250 osôb. Nedostatočne pripravená akcia známa ako Homolov puč však skončila po dvoch dňoch neúspechom.

Tieto udalosti umožnili Nemecku použiť pri likvidácii Československa slovenskú kartu. Hitler si 13. marca 1939 pozval J. Tisu do Berlína, kde mu predostrel dve alternatívy: buď sa Slovensko odtrhne od ČSR, alebo bude vydané napospas svojmu osudu. Napriek tejto hrozbe Tiso nebol ochotný vyhlásiť samostatnosť Slovenska z cudzieho územia. Argumentoval tým, že túto právomoc má len Slovenský snem a telefonicky požiadal prezidenta Emila Háchu, aby na druhý deň zvolal zasadnutie snemu. Dňa 14. marca 1939 pod hrozbou rozdelenia slovenského územia medzi susedné krajiny poslanci jednohlasne odhlasovali vznik samostatného Slovenského štátu. O deň nato nacistická armáda obsadila české krajiny, kde vyhlásila Protektorát Čechy a Morava.

Slovenská republika 1939 – 1945

Vnútorná štruktúra, politický systém a režim SR
Slovenský štát po ustálení hraníc zaberal plochu 38 055 km2. Po prijatí ústavy 21. júla 1939 sa zmenil názov štátu na Slovenská republika. Z celkového počtu 2 655 053 obyvateľov tvorili 85 % Slováci. Okrem nich žilo na Slovensku 128 000 Nemcov, takmer 89 000 Židov, tiež 65 000 občanov maďarskej národnosti a asi 30 000 Čechov (približne 80 000 ich nútene alebo dobrovoľne odišlo). Administratívne sa územie štátu členilo do 6 žúp a 61 okresov.
Na čele republiky stál prezident volený na obdobie 7 rokov. Túto funkciu od októbra 1939 až do zániku štátu vykonával kňaz J. Tiso, pôsobiaci predtým vo funkcii premiéra. Najvyšším zákonodarným orgánom bol Slovenský snem, ktorý vznikol pretvorením autonómneho snemu. Svoje právomoci však postupne strácal v prospech vlády, a tak väčšina právnych noriem prijatých v čase SR mala charakter vládnych nariadení. Vláda slovenskej republiky pozostávala z ôsmich členov a predsedu. Premiérsky post takmer po celú existenciu štátu času zastával Vojtech Tuka. V Slovenskej republike sa vystriedali 4 vlády, pričom väčšinu personálnych zmien zapríčinili nemecké „odporúčania“. Ďalším ústavným orgánom bola Štátna rada, ktorá v skutočnosti nedisponovala takmer žiadnymi právomocami, keďže jej uznesenia mali charakter nezáväzných odporúčaní.

Voľba J. Tisu za prezidenta v aule dnešnej Univerzity Komenského, 26. október 1939.
Voľba J. Tisu za prezidenta v aule dnešnej Univerzity Komenského, 26. október 1939.

Najmocnejšou politickou silou v štáte bola HSĽS, ktorá si svoju vedúcu úlohu nechala zakotviť i v ústave. HSĽS sa snažila o ovládnutie verejného života v jeho celej šírke. Okrem zákazu neľudáckych spolkov a organizácií na tento účel slúžili vlastné organizácie s pôvodne povinným členstvom, najmä Hlinkova mládež a Hlinkova garda (HG). Popri HSĽS sa na politickom živote mohli podieľať ešte dve strany zastupujúce záujmy menšín, a to Deutsche Partei (DP) na čele s Franzom Karmasinom a Magyar Párt. Dianie v spoločnosti ovplyvňovala rímskokatolícka cirkev, ktorej kňazi zastávali v štáte popredné pozície.
V súvislosti s charakterom režimu sa v SR vykryštalizovali dva politické prúdy medzi ktorými prebiehal permanentný zápas o moc. Umiernený (konzervatívny) blok na čele s J. Tisom tvorili jeho prívrženci vo vedení strany, aparát HSĽS, väčšina snemu a štátnej správy, a taktiež katolícky klérus. Radikálne krídlo vedené V. Tukom a Alexandrom Machom sa opieralo o HG. Radikáli nachádzali podporu i v Karmasinovej DP a jej polovojenských oddieloch Freiwillige Schutzstaffel (FS). Nedostatočnú popularitu u domáceho obyvateľstva sa tento prúd snažil kompenzovať úsilím o podporu nacistického Nemecka.
Režim slovenského štátu prešiel počas svojho obdobia niekoľkými zmenami. Do leta 1940, kedy malo prevahu konzervatívne krídlo, možno režim charakterizovať ako autoritatívny s početnými demokratickými tradíciami a prežitkami. Už v tejto etape však vznikol Úrad propagandy, Ústredňa štátnej bezpečnosti (tajná polícia) a pre politických odporcov koncentračný tábor v Ilave. Rozvíjali sa tiež snahy o diskrimináciu židovských občanov, hoci zatiaľ v umiernenej podobe.
Potlačovanie pronacistických síl a snaha slovenskej reprezentácie o samostatnejšiu zahraničnú politiku nemohli nechať Nemecko ľahostajným. V dňoch 27. – 28. júla 1940 v Salzburgu nadiktovali nemeckí predstavitelia Tisovi zmeny vo vláde. Na post predsedu vlády zasadol V. Tuka, ministrom vnútra sa stal veliteľ HG A. Mach. Začína nová etapa vo formovaní režimu slovenského štátu, v ktorej nacionálno-socialistické prvky prenikajú do všetkých oblastí života. Najdôslednejšie v tzv. riešení židovskej otázky. Konzervatívne krídlo sa však ani po Salzburgu nevzdalo a nastolením vodcovského princípu na jeseň 1942 definitívne preklopilo misky váh na svoju stranu. V roku 1943 súvislosti s obratom na frontoch druhej svetovej vojny sa nacionálno-socialistické princípy z verejného života postupne vytrácali.

Predseda vlády V. Tuka, prezident J. Tiso, predseda snemu M. Sokol a minister vnútra A. Mach na zjazde verejných pracovníkov v roku 1942.
Predseda vlády V. Tuka, prezident J. Tiso, predseda snemu M. Sokol a minister vnútra A. Mach na zjazde verejných pracovníkov v roku 1942.

Posledná, najkrutejšia etapa režimu slovenského štátu začala v auguste 1944. Slovensko sa stalo okupovanou krajinou, kde prakticky o všetkých otázkach rozhodovali nemecké orgány. Okupácia opäť aktivizovala domáce radikálne sily, najmä HG. Pod velením Otomara Kubalu sa začínajú formovať Pohotovostné oddiely HG (POHG), ktoré sa zúčastňovali na akciách proti partizánom a represáliách proti civilnému obyvateľstvu, vrátane židovského.

Medzinárodné postavenie a zahraničná politika
Nový štátny útvar sa dostal plne do sféry vplyvu hitlerovského Nemecka, čo potvrdila i tzv. ochranná zmluva z 23. marca 1939. V nej sa Slovensko vzdalo značnej časti suverenity, za čo Nemecko prisľúbilo garantovať nedotknuteľnosť slovenského územia. Garancie však ostali len na papieri, keďže po tzv. Malej vojne s Maďarskom v dňoch 23. – 24. marca 1939 muselo Slovensko odstúpiť južnému susedovi 74 obcí s vyše 40-tisíc obyvateľmi.
Obmedzená suverenita Slovenska sa v zahraničnopolitickej oblasti podpísala pod pristúpenie k Paktu troch v novembri 1940, ale najmä účasťou na vojenských operáciách po boku nacistického Nemecka. V ťažení proti Poľsku bojovali tri slovenské divízie, za čo Slovensko získalo späť územia, ktoré v roku 1924, resp. 1938 pripadli Poľsku. Od júna 1941 asistovala slovenská armáda aj pri nemeckom ťažení proti Sovietskemu zväzu. Celkove prešlo východným frontom približne 100-tisíc slovenských vojakov a dôstojníkov. Posledné slovenské jednotky boli z východného frontu stiahnuté v marci 1944. Okrem vojny proti Poľsku a ZSSR, V. Tuka nediplomatickou cestou vyhlásil vojnu aj USA a Veľkej Británii. Letectvo USA začalo od júna 1944 bombardovať aj slovenské priemyselné podniky.

Manifestácia k vyhláseniu vojny medzi Nemeckom a ZSSR 22. júna 1941
Manifestácia k vyhláseniu vojny medzi Nemeckom a ZSSR 22. júna 1941.

Podriadené postavenie Slovenskej republiky voči Nemecku sa prejavilo i dosadzovaním nemeckých poradcov (tzv. beráteri) na všetky slovenské ministerstvá a centrálne úrady, pričom sa tomuto opatreniu nevyhli ani generálny sekretariát HSĽS a hlavné veliteľstvo HG. Pod kontrolu Nemecka sa dohodou z januára 1940 dostali aj najdôležitejšie priemyselné podniky.
Slovenskú republiku postupne uznalo 27 štátov s výnimkou USA. Najintenzívnejšie kontakty udržiavala s Nemeckom, ďalej s Maďarskom (hoci tie poznačili teritoriálne spory), Rumunskom a Chorvátskom. Spolupráca s Talianskom sa obmedzila hlavne na ekonomickú oblasť kvôli jeho pomeru k Maďarsku. Čulé styky s Vatikánom však tiež neboli bezproblémové, najmä kvôli židovskej otázke.

Židovská otázka
Už v období autonómie sa do novej pozície dostávala i problematika židovského obyvateľstva. Postupne sa roztáčala protižidovská propaganda, pričom predmetom najväčšej kritiky sa stála silná pozícia Židov v hospodárskom živote. Po vzniku Slovenského štátu dostalo tzv. riešenie židovskej otázky zákonný rámec a židovské obyvateľstvo postupne stratilo základné ľudské, občianske a majetkové práva. Protižidovská legislatíva vyvrcholila 9. septembra 1941 prijatím tzv. židovského kódexu, ktorý dovtedajšie opatrenia sumarizoval a prehlboval.
Najťažším zločinom, za ktorý niesli zodpovednosť orgány SR (hlavne predseda vlády V. Tuka a minister vnútra A. Mach), sa stali deportácie. V období od 25. marca do 20. októbra 1942 bolo do nacistických vyhladzovacích táborov vyvezených takmer 58 000 slovenských Židov, z ktorých prežilo len niekoľko sto osôb. Za každého deportovaného navyše SR zaplatila 500 ríšskych mariek (RM). Snaha Nemecka o obnovenie deportácií na jar roku 1943 už nebola úspešná. Nová vlna transportov tak začala až po okupácii Slovenska nacistickým Nemeckom. V jedenástich transportoch od 30. septembra 1944 do marca 1945 vyviezli nacisti okolo 13 500 Židov, približne 1000 ich bolo zavraždených priamo na území Slovenska. Najmä vďaka obetavej pomoci civilného obyvateľstva prežilo zimu 1944/45 okolo 10 000 slovenských Židov.

Deportácie židovského obyvateľstva v roku 1942.
Deportácie židovského obyvateľstva v roku 1942.

Hospodárstvo
Podobne ako politickú sféru chceli nacisti ovládnuť i slovenské hospodárstvo. Nemecký kapitál si už v prvom roku existencie SR zabezpečil kontrolu nad veľkými priemyselnými podnikmi, naopak, rozvoj určitých odvetví sa stal pre Nemecko nežiaduci. Podriadené postavenie Slovenska sa tiež prejavilo v umelom udržiavaní nadhodnoteného konverzného kurzu nemeckej meny voči slovenskej korune na úrovni 1 RM : 11 Ks. Pritom reálne mala ríšska marka približne polovičnú hodnotu a až do konca vojny postupne znehodnocovala. Okrem toho Nemecko najmä v záverečnom období existencie Slovenskej republiky nie vždy dodržiavalo platobnú disciplínu pri bezhotovostnom styku. Dlh Nemecka voči Slovensku na clearingovom účte tak do konca vojny presiahol 8 miliárd Ks.
Na rozvoj hospodárstva negatívne vplývali aj územné straty po Viedenskej arbitráži, ktoré obrali Slovenskú republiku o najúrodnejší pôdny fond a narušili železničnú sieť. Napriek tomu slovenská ekonomika prosperovala. Pod tento fakt sa významnou mierou podpísala vojnová konjunktúra, ale tiež šikovná hospodárska politika štátu. Nezávislým ekonómom na čele s Imrichom Karvašom a Petrom Zaťkom sa prostredníctvom rôznych opatrení darilo minimalizovať škody zapríčinené nemeckým tútorstvom. K týmto skutočnostiam treba pridať i tradičnú pracovitosť, nízku spotrebu a entuziazmus slovenského obyvateľstva vyvolaný možnosťou po prvýkrát spravovať svoju krajinu vlastnými silami.
Počas existencie slovenského štátu vzniklo viac než 200 priemyselných podnikov, postavilo sa takmer 100 km nových železníc a 287 km cestných komunikácií. Stavali sa vodné diela, prebiehala elektrifikácia obcí, rozširovala sa telegrafná a telefónna sieť, stúpal počet koncesionárov rozhlasu. Vysokú konjunktúru prežívala i poľnohospodárska výroba. Pozemková reforma rozdelila pre roľníkov 13 400 ha ornej pôdy a 18 000 ha lesnej pôdy patriacej predtým židovským vlastníkom.
Napriek mnohým nedostatkom bola v porovnaní s okolitými štátmi uspokojivá situácia aj v zásobovaní, slovenská mena bola pevná a žiadaná. Dostatok príjmov umožnil slovenskej republike realizovať mnohé sociálne opatrenia, ako boli prídavky na deti, sociálne príspevky a pod. Na rozdiel od prvej ČSR sa v slovenskom štáte podarilo odstrániť problém vysokej nezamestnanosti, k čomu okrem hospodárskeho rastu prispel najmä odchod českých zamestnancov a vyradenie osôb židovského pôvodu z ekonomického procesu. Popritom každoročne odchádzalo na sezónne práce do Nemecka 40 000 robotníkov a časť produktívneho obyvateľstva bola odvelená na front.

Kultúra
V oblasti kultúry Slovensko úspešne nadviazalo na obdobie Československej republiky. Sieť stredných škôl sa rozrástla o 26 zariadení rôzneho typu, rozvíjalo sa tiež vysoké školstvo. Po dvojročných peripetiách zahájila roku 1939 svoju činnosť Slovenská vysoká škola technická, o rok neskôr súkromná Vysoká škola obchodná. Univerzita Komenského, premenovaná na Slovenskú univerzitu, bola rozšírená o prírodovedeckú fakultu. V porovnaní s ČSR vzrástol počet vysokoškolských študentov o takmer dve tretiny.
Vedecká činnosť nachádza najvhodnejšie podmienky v prostredí spolkov (Spolok sv. Vojtecha, Katolícka liga, Tranoscius). Nárast aktivít vykazujú vedecké odbory Matice slovenskej, vedecký život sa realizuje aj na pôde vysokých škôl. V roku 1942 vznikla Slovenská akadémia vied a umení, ktorá o rok neskôr zahájila svoju činnosť. V tomto smere relatívne priaznivé obdobie sa odrazilo aj v náraste celkového počtu vydaných publikácií najrôznejšieho druhu.
Založením dvoch nových divadiel, Komorného divadla v Martine a Ľudového divadla v Prešove, úspešne pokračoval proces profesionalizácie slovenského divadla. Vojnové časy neumlčali ani poéziu a prózu. K stagnácii dochádza v oblasti architektúry, podobne ako v ďalších častiach Európy.
Až do jesene 1944 nerušene prebiehali všetky domáce športové súťaže, uskutočňovali sa tiež medzištátne merania síl, najčastejšie s nemeckými, maďarskými a chorvátskymi družstvami.

Kríza a zánik Slovenskej republiky
Séria vojenských neúspechov nacistického Nemecka a jeho spojencov v priebehu roka 1943 viedli k nárastu opozičných nálad v slovenskej spoločnosti. Tie vyústili do vzniku ilegálnych orgánov – Slovenskej národnej rady (SNR) a Vojenského ústredia, ktoré začali pripravovať ozbrojené vystúpenie proti fašizmu. Realizáciu povstania skomplikovala silnejúca partizánska činnosť, ktorá urýchlila okupáciu krajiny Nemeckom. Povstanie tak nakoniec vypuklo 29. augusta 1944 ako reakcia na obsadzovanie slovenského územia nemeckými vojenskými jednotkami.
Okupačné sily iniciovali personálne zmeny v mocenských štruktúrach slovenského štátu, vrátane rekonštrukcie vlády. Reorganizácia sa nevyhla ani armáde, žandárstvu, polícii a štátnej bezpečnosti. Reálnu moc v krajine však v tomto období mali v rukách nacistické orgány, ktoré rozpútali na Slovensku neobyčajne krutý teror. Jeho výsledkom bolo okolo 190 masových hrobov, takmer 5 000 zavraždených osôb a viac než sto úplne alebo čiastočne vypálených obcí. Okrem toho nacisti odvliekli desiatky tisíc slovenských občanov do zajateckých a koncentračných táborov. Pri niektorých nacistických zločinoch, ako napr. vraždenie v Kremničke (747 osôb) a v Nemeckej (900 osôb), asistovali i POHG. Ako už bolo spomínané, represálie mimoriadne kruto postihli aj židovské obyvateľstvo. Okrem toho sa na vraždení civilného obyvateľstva podieľali aj niektoré partizánske skupiny. Ich vyčíňanie si vyžiadalo viac než 1000 obetí, väčšinou nemeckej národnosti (napr. v Sklenom 187 osôb).
Vypuknutím povstania sa začal konkrétny proces rozpadu slovenského štátu. Kým na západnom a východnom Slovensku sa s pomocou okupačných síl režim slovenskej republiky udržal, na povstaleckom území bola na dva mesiace obnovená Československá republika. Dvojvládie na území SR však neskončilo ani po porážke povstania 28. októbra 1944, keďže v tom čase bola československá štátnosť vyhlásená na časti východného Slovenska, ktoré oslobodila sovietska armáda. V januári 1945 sa podarilo oslobodiť Košice a Prešov, 25. marca Banskú Bystricu a 4. apríla 1945 Bratislavu. Do konca apríla 1945 bolo oslobodené takmer celé územie Slovenska, posledná 2. mája 1945 bola oslobodená obec Makov. Dňa 1. apríla 1945 evakuovala politická reprezentácia slovenského štátu pred postupujúcimi frontom na Záhorie a odtiaľ emigrovala do Rakúska. Územie Slovenska sa stalo súčasťou obnovenej ČSR.