Geopolitické zmeny po prvej svetovej vojne priniesli rozpad Rakúsko-Uhorska a vznik Československej republiky, ktorá bola vyhlásená 28. októbra 1918 v Prahe. Dňa 30. októbra 1918 sa martinskou deklaráciou prihlásili k spoločného štátu Čechov a Slovákov i zástupcovia Slovenska. Hranice nového štátu stanovila Svetová mierová konferencia v Paríži, pričom súčasťou ČSR sa stala tiež Podkarpatská Rus. Československý štát tak mal 140 484 km2 a 13 613 000 obyvateľov.

Politický systém
Československo sa ústavou z 29. februára 1920 stalo parlamentnou demokratickou republikou s rozdelením moci na zákonodarnú (Národné zhromaždenie zložené s Poslaneckej snemovne a Senátu) a výkonnú (prezident) a súdnu (predovšetkým Najvyšší súd). Ústava garantovala všeobecné, rovné a tajné hlasovacie právo, slobodu tlače a zhromažďovania. Na celom území štátu bol uzákonený osemhodinový pracovný čas, právo na štrajk, podpory v nezamestnanosti a pod. Demokratický charakter štátu podčiarkovalo i zrušenia šľachtických titulov a stavovských výsad.
Od roku 1928 sa Československá republika delila na štyri krajiny: Českú, Moravsko-sliezsku, Slovenskú a Podkarpatskú, nižšími správnymi jednotkami sa stali okresy. Napriek tomu bola republika unitárnym štátom, riadeným a organizovaným centrálne z Prahy, čo v štáte zloženom z celkov s rôznou históriou, kultúrou, hospodárskou štruktúrou a národnostným zložením vyvolávalo časté spory medzi Prahou a krajinskou samosprávou.
Politický systém ČSR preukázal v medzivojnovom období značnú stabilitu, keď ako jediný v strednej Európe odolal totalitným tendenciám rôznych strán a zachoval si demokratický ráz.

Národnostné zloženie
Zdrojom problémov sa pre ČSR už od jej vzniku stala národnostná otázka. Okrem Čechov a Slovákov (oficiálne národ československý), ku ktorým sa hlásilo 66,5% obyvateľstva štátu, žilo na území republiky 23,4% Nemcov a tiež príslušníci maďarskej (5,6%), rusínskej (3,5%), židovskej (1,3%) a poľskej (0,6%) národnosti. Problematickou od počiatku sa stal najmä vzťah nemeckej menšiny k novému štátu, a to i napriek tomu, že všetky menšiny získali rozsiahle práva garantované ústavou. Nemci sa vďaka koncepcii československého národa ocitli v postavení menšiny, hoci počtom obyvateľstva boli na druhom mieste za Čechmi a v ekonomickej oblasti sa Čechom prinajmenšom vyrovnali. Na druhej strane „neexistencia“ osobitného slovenského národa, slúžila ako argument pre odmietanie skutočnej samosprávy pre obyvateľov Slovenska. Dôsledné presadzovanie centralizmu tak len podporovalo separatistické tendencie.

Hospodárstvo
Československo patrilo najmä vďaka ekonomike českých krajín medzi 15 najvyspelejších štátov sveta. Kým najväčšie percento českého obyvateľstva bolo zamestnané v priemysle a žilo prevažne v mestách, na Slovensku a Podkarpatskej Rusi dominovalo vidiecke obyvateľstvo, živiace sa poľnohospodárstvom. Málo rozvinutý priemysel východných častí krajiny navyše postihli hospodárske krízy a nutná reštrukturalizácia, v dôsledku čoho došlo k zániku mnohých podnikov a zvyšovaniu nezamestnanosti. Časť obyvateľstva preto odišla hľadať prácu do baní a hút USA, Kanady, Argentíny, Francúzska a Belgicka, okrem toho odchádzali robotníci i na tzv. sezónne práce do Čiech a do Maďarska. Oživenie priemyselnej výroby na Slovensku nastalo až v 2. polovici 30. rokov. Hlavným dôvodom sa stalo premiestňovanie strategických podnikov z územia Čiech z obavy pred nemeckou agresiou.
Medzivojnová republika produkovala kvalitné textilné a obuvnícke výrobky, známa bola tiež výrobou skla, keramiky a bižutérie. Vysokú úroveň dosahovali i niektoré odvetvia ťažkého priemyslu.
V oblasti poľnohospodárstva najväčšiu zmenu predstavovala pozemková reforma, prostredníctvom ktorej získalo 638 000 roľníkov v priemere niečo cez 1 ha pôdy.

Kultúra
Česká i slovenská kultúra v tom najširšom zmysle prežívala v ČSR mimoriadne priaznivé obdobie. Veľký vzostup zaznamenala veda, najmä jej exaktné a technické smery. Medzinárodné úspechy dosiahla medicína, niektoré vtedy vyrábané lieky sa používajú i dnes (napr. acylpyrin). Svetového uznania sa dostalo tiež literárnej tvorbe, najmä vďaka dielam Jaroslava Haška a Karla Čapka. Na predchádzajúce úspechy sa podarilo českým autorom nadviazať aj v hudbe, vysokú úroveň dosiahlo tiež české divadelníctvo. V architektúre sa začala uplatňovať tzv. moderna, popritom sa realizovali rekonštrukcie významných historických pamiatok. Pozoruhodné práce vznikali i v oblasti sochárstva a maliarstva.
Mimoriadny význam v oblasti rozvoja vzdelanosti a umenia malo obdobie ČSR aj pre Slovákov. Uzákonila sa 8-ročná školská dochádzka, postupne rástol počet žiakov na meštianskych a stredných školách. V Bratislave vznikla roku 1919 Univerzita Komenského s filozofickou, právnickou a lekárskou fakultou. Svoju činnosť obnovila Matica slovenská, zakladali sa mnohé spolky a združenia, došlo tiež k rozmachu vydávania periodík. Roku 1926 začal svoje vysielanie rozhlas, ktorý koncom tridsiatych rokov mohla na vlastnom prijímači počúvať približne každá ôsma domácnosť. Vďaka českej pomoci došlo roku 1920 k založeniu Slovenského národného divadla, českí umelci prispeli tiež k profesionalizácii slovenskej hudobnej scény.

Zahraničná politika
Medzinárodné postavenie ČSR záviselo od stability versaillského systému, ktorého garantom sa stalo Francúzsko. Je preto pochopiteľné, že v zahraničnej politike sa Československo orientovalo najmä na Francúzsko, čo potvrdila i zmluva z roku 1924. Okrem toho sa ČSR usilovala daný systém posilniť aj dvojstrannými dohodami so štátmi, ktoré sa cítili byť ohrozené revizionistickými snahami Maďarska. Na tomto základe vznikla koalícia Československa, Juhoslávie a Rumunska známa ako Malá dohoda.
Na začiatku tridsiatych rokoch sa Československo dostávalo do čoraz nevýhodnejšieho medzinárodného postavenia. Oslabovanie pozícií štátov Malej dohody a silnejúce mocenské ambície Nemecka v strednej Európe primäli ČSR v roku 1935 k podpisu zmluvy o vzájomnej pomoci so ZSSR. Na jej základe ZSSR prisľúbil poskytnúť Československu pomoc v prípade, ak tak učiní aj Francúzsko. To však už v tomto období spolu s Veľkou Britániou realizovalo voči Nemecku politiku appeasementu, ktorá vyvrcholila Mníchovskou dohodou z 29. septembra 1938 a na základe ktorej Nemecko získalo Sudety. Následne bolo Československo donútené odstúpiť územia aj Poľsku a Maďarsku, čím stratila ČSR tretinu svojho územia a obyvateľov, pohraničné opevnenie, dôležité priemyselné podniky a zdroje surovín.