Odboj a SNP

Zahraničný odboj
Nie všetci občania a politici v bývalom Československu boli ochotní zmieriť sa so stavom po zániku republiky. Mnohí sa rozhodli radšej emigrovať do štátov bojujúcich proti Nemecku a odtiaľ sa usilovali obnoviť čs. štát. Boli to predovšetkým českí a v menšej miere aj slovenskí dobrovoľníci odhodlaní bojovať proti nemeckému agresorovi v zahraničí, keďže domáce pomery im to neumožňovali. Z významnejších slovenských politikov sa ešte pred rozpadom Česko-Slovenska nachádzal v zahraničí napr. bývalý čs. premiér M. Hodža, čs. vyslanectvo v Paríži viedol Š. Osuský, vo Washingtone V. Hurban a vo Varšave J. Slávik. V prvých mesiacoch po vzniku Slovenského štátu odchádzajú do exilu tiež posledný predseda Slovenskej národnej strany J. Paulíny-Tóth, popredný komunistický predstaviteľ V. Clementis, sociálny demokrat J. Čaplovič, ba dokonca aj vedúci tlačového odboru slovenskej autonómnej vlády a Slovenskej tlačovej kancelárie ľudák P. Prídavok a mnohí ďalší. Z významnejších slovenských vojenských predstaviteľov odišiel do exilu jediný slovenský generál a stúpenec čs. idey R. Viest a tiež veliteľ slovenského letectva J. Ambruš.
Najväčšia časť politikov našla spočiatku azyl v Paríži. Vyslanec Š. Osuský už 15. marca 1939 rokoval s francúzskym ministerstvom zahraničných vecí o neuznaní okupácie Československa a 16. marca 1939 odmietol odovzdať legáciu nemeckému veľvyslancovi. Prvý organizoval zahraničný odboj na francúzskej pôde, viedol a sprostredkúval všetky rokovania a dohody medzi čs. odbojom v zahraničí a francúzskou stranou, pričom väčšinu z nich aj sám inicioval. Pre odpor francúzskych politikov voči osobe predmníchovského prezidenta Beneša sa mu však nepodarilo presadiť uznanie plnohodnotnej exilovej vlády, ale vznikol iba Československý národný výbor (ČSNV) na čele s lidovcom J. Šrámkom, kde bol zastúpený aj E. Beneš. Ten sa dostal na čelo zahraničného odboja až po páde Francúzska a presune odbojového centra do Londýna. Krátko po príchode čs. exilových reprezentantov do Veľkej Británie sa ČSNV rozhodol od 21. júla 1940 ustanoviť dočasné štátne zriadenie Československej republiky. Mal ho predstavovať exilový prezident, vláda a Štátna rada ako kvázi exilový parlament, tu však majúci skôr poradnú funkciu prezidenta. Plného uznania čs. vlády a jej exilového zriadenia Veľkou Britániou sa však dosiahlo až 18. júla 1941, krátko potom, čo tak urobil Nemeckom napadnutý Sovietsky zväz. Hlavným odbojovým cieľom E. Beneša a celého exilového čs. odboja sa stalo medzinárodnopolitické odčinenie Mníchovskej dohody – obnovenie čs. štátu v jeho pôvodných hraniciach. Vo Veľkej Británii sa E. Benešovi a jeho blízkym spolupracovníkom podarilo konkurujúceho a opozične ladeného Š. Osuského výrazne znechutiť a dostať na perifériu odbojovej akcie. Podobne bol E. Beneš úspešný aj pri eliminácií opozičnej akcie bývalého premiéra M. Hodžu. Ten stál v novembri 1939 v Paríži za vznikom Slovenskej národnej rady (SNR), ktorá sa prezentovala ako jediný oprávnený reprezentant odbojového Slovenska pred demokratickými západnými veľmocami.
Slovensko v centrálnych čs. odbojových orgánoch v Londýne reprezentovali najmä osobnosti blízke E. Benešovi – ministri J. Slávik (vnútro) a R. Viest (štátny minister Ministerstva národnej obrany), neskôr aj sociálny demokrat J. Bečko (sociálna starostlivosť a zdravotníctvo); a agrárnik J. Lichner (poľnohospodárstvo), ktorý ušiel do exilu v roku 1940.

Podobne ako počas 1. svetovej vojny politickú iniciatívu na obnovu ČSR mali podporiť čs. zahraničné vojenské jednotky. Tie sa stali organickou a najpočetnejšou zložkou čs. zahraničného odboja.
Poľsko – Koncom apríla 1939 vznikla v Krakove čs. vojenská skupina vedená neskôr pplk. L. Svobodom. V lete 1939 sa väčšina z asi 1200 vojakov prepravila šiestimi námornými konvojmi do Francúzska, kde sa črtali lepšie možnosti ich organizovania. Výstavba českých a slovenských légií bola oficiálne povolená dekrétom poľského prezidenta Moścického z 3. 9. 1939. Rýchly nemecký postup však už nedovolil, aby z jednotky vznikol bojaschopný celok a niekoľko jej príslušníkov sa zúčastnilo obrany Tarnopolu 15. septembra 1939. O tri dni neskôr už hlavná časť jednotky dostala na ústupe na územie obsadené Červenou armádou, ktorá ju internovala.
Francúzsko – Prílev stoviek utečencov z bývalého Československa a niekoľkotisícová krajanská komunita vo Francúzsku, spolu s dobrovoľníkmi prepravenými s Poľska, umožnila čs. exilu zorganizovať na francúzskej pôde väčšie vojenské jednotky. V septembri 1939 sa tu nachádzalo už niekoľko tisíc čs. dobrovoľníkov, ktorým bol pridelení výcvikový tábor v juhofrancúzskom mestečku Agde. Postupne bolo možné sformovať pešiu divíziu, ktorej pôvodne velil gen. Rudolf Viest. V júni 1940 mala približne 11 tisíc príslušníkov, z ktorých necelú polovicu tvorili Slováci. Do bojov boli nasadení až koncom bojov o Francúzsko, zatiaľ čo čs. letci boli hojne využívaní už niekoľko mesiacov predtým a tvorili relatívne významnú časť francúzskeho letectva.
Veľká Británia – Po porážke Francúzska v lete 1940 evakuovalo viac ako 4000 čs. vojakov a asi 500 civilných osôb do Veľkej Británie. Pozemné vojsko zostalo relatívne samostatné pod čs. velením. Letci sa stali po dobu vojny súčasťou dobrovoľníckej zálohy britského kráľovského letectva (RAF) s možnosťou zriadiť si vlastné čs. jednotky. Od júla 1940 do mája 1941 boli zorganizované tri stíhacie a jedna bombardovacia peruť. Podieľali sa na všetkých významnejších operáciách RAF počnúc leteckou bitkou o Veľkú Britániu, strategickým bombardovaním Nemecka a ničením Luftwaffe až po inváziu do Európy. V čs. perutiach britského RAF slúžilo počas II. svetovej vojny 1250 až 1500 osôb, z nich viac ako 10 % tvorili Slováci.
Pozostatky niekdajšej 1. čs. divízie z Francúzska boli sústredené v tábore Cholmondeley pri Chesteri. Po príchode čs. jednotky zo Stredného východu sa zorganizovala 1. čs. samostatná obrnená brigáda počítajúca okolo 4500 mužov, z ktorých asi 20 % tvorili Slováci. Až do otvorenia druhého frontu v Európe v lete 1944 nebola jednotka bojovo nasadená. Namiesto toho sa čs. armádne velenie v zahraničí sústreďovalo napr. na malé výsadkové akcie, ktoré mali podporiť domáci odboj (najmä v Protektoráte). Verejnosti najznámejšou akciou je atentát na zastupujúceho ríšskeho protektora Reinharda Heydricha 27. mája 1942 uskutočnený Čechom Jánom Kubišom a Slovákom Jozefom Gabčíkom.
Po invázii spojeneckých armád v Normandii bola začiatkom septembra 1944 brigáda pridelená k obliehaniu severofrancúzskeho prístavu Dunkerk, ktoré trvalo až do skončenia vojny.

Československí vojaci vo Veľkej Británii.
Československí vojaci vo Veľkej Británii.

Blízky Východ a severná Afrika – V júni 1940 začali na Blízkom východe vznikať základy tunajších čs. jednotiek, z ktorých bol o niekoľko mesiacov vytvorený 11. čs. peší prápor. Okrem čs. utečencov z Bejrútu ho tvorili najmä emigranti z Palestíny či Egypta. V októbri 1941 bolo približne 600 príslušníkov jednotky presunutých do významného stredomorského prístavu Tobrúk, kde pomáhali spojeneckým útvarom odolávať nemeckým útokom.
Sovietsky zväz – Čs. vojenské jednotky v Sovietskom zväze sa formovali na základe dohoda medzi vrchným veliteľstvom ZSSR a vrchným čs. veliteľstvom z 21. septembra 1941. Operačne boli podriadené sovietskemu veleniu, ale vo všetkých organizačných a personálnych záležitostiach podliehali veliteľstvu čs. branných síl. Základ jednotky lokalizovanej v priuralskom meste Buzuluk tvorilo 93 bývalých príslušníkov Légie Čechov a Slovákov, ktorí sa porážke Poľska v septembri 1939 dostali do sovietskeho zajatia. Po prihlásení sa stoviek bývalých čs. občanov z územia Sovietskeho zväzu do jej radov sa postupne sformovala 1. čs. samostatnú brigáda, ktorej velil pplk. Ludvík Svoboda. Prílev zajatých a prebehnutých slovenských vojakov, ako aj tisícov volyňských Čechov umožnil v apríli 1944 vytvoriť 1. čs. armádny zbor. Koncom leta 1944 dosiahol počet 16 000 príslušníkov, z ktorých asi 1/5 tvorili Slováci. Výraznú slovenskú prevahu mala však jeho paradesantná brigáda. Okrem viacerých bojov na Ukrajine boli príslušníci zboru nasadení najmä v Karpatsko-duklianskej operácii, resp. paradesantná brigáda aj v povstaní. Po mobilizácii na oslobodených územiach východného Slovenska dosiahol zbor stavu vyše 90 000 príslušníkov. Najťažšie, vyše dvojtisícové straty, boli zaznamenané v bojoch o Dukliansky priesmyk, ale aj pri oslobodzovaní Liptovského Mikuláša.
Proti Nemecku bojovalo na území ZSSR tiež niekoľko stoviek Slovákov ako príslušníkov partizánskych skupín. Šlo prevažne o zbehov zo slovenskej armády. Podobne odchádzali k partizánom slovenskí vojaci aj po svojom premiestnení do Talianska na jeseň 1943.

Domáci odboj
Protiľudácky odboj na Slovensku vznikal ako reakcia na nárast a upevňovanie protičeskoslovenských a protidemokratických tendencií vládnucej HSĽS v autonómnom a samostatnom Slovensku. Od prvotných opozičných postojov proti ľudáckej vláde, ktoré vyvolalo nedobrovoľné zjednotenie neľavicových strán v HSĽS či nedemokratická voľba slovenského snemu, sa po vytvorení samostatného Slovenska kolaborujúceho s nacistickým Nemeckom postupne prechádzalo do otvorenejších foriem odporu. Ich vyústením bol vznik desiatok väčších či menších odbojových skupín rôzneho osobnostného zloženia, politického smerovania, nacionálneho pôvodu či náboženského založenia.
Občiansko-demokratický odboj reprezentovali najmä v hnutí odporu aktívni bývalí vládni agrárnici, doplnení menej početnými odbojármi z radov národných socialistov, živnostníkov a ostatných malých neľavicových neľudáckych strán. Ich cieľom bolo obnovenie Československa v jeho predmníchovských hraniciach, ale so zachovaním väčšej či menšej samosprávy Slovenska. Občiansko-demokratický odboj bol najpočetnejší, aj keď viac roztrieštený na množstvo odbojových skupín ako sociálno-demokratický či najorganizovanejší komunistický odboj. Najvýznamnejšími skupinami boli Obrana národa (vedúci J. Dřímal), skupina Jána Lichnera, Justícia (K. Koch), Demec (vedúci M. Zibrín, V. Velecký), Flóra (K. Viestová), skupina V. Šrobára, skupina J. Ursínyho a J. Lettricha. Spočiatku sa zameriavali najmä na organizovanie pomoci pri útekoch do exilu a na spravodajstvo pre zahraničný odboj. Od roku 1943 sa ich zameranie presúvalo k príprave ozbrojeného povstania či podpore partizánskeho hnutia. Na občiansko-demokratický odboj boli naviazaní a spolupracovali s ním aj viacerí poprední slovenskí národohospodári na čele s P. Zaťkom.
Sociálno-demokratický odboj bol najmenej organizačne vyhranený. Jeho prívržencov môžeme nájsť ako v samostatných sociálno-demokratických skupinách S. Mareša, D. Ertla a iných, tak aj v prevažne neľavicových odbojových organizáciách (Lichnerova skupina, Demec, Flóra, …) či napojených na komunistický odboj. Postupne sa však prevažne starší, menej politicky radikálni a výraznejšie pročeskoslovensky zameraní sociálno-demokratickí činitelia, dostávali do úzadia. Väčšina mladších a radikálnejších sociálnych demokratov bližšie spolupracovala a inklinovala ku KSS.
Komunistický odboj bol najviac jednotný, organizačne hierarchizovaný a značne aktívny. Zároveň však z pohľadu snáh o dosiahnutie novej štátnej formy a nového režimu aj najmenej principiálny, politicko-mocensky značne oportunistický a pre ostatné skupiny odporu preto aj dlhodobo málo dôveryhodní. V období trvania nemecko-sovietskeho paktu o neútočení sa ilegálna komunistická strana orientovala na dosiahnutia tzv. Sovietskeho Slovenska. Po napadnutí ZSSR a po nadviazaní spolupráce čs. exilovej reprezentácie v Londýne so ZSSR sa v intenciách direktív z Moskvy táto vízia postupne nahradzovala ideou obnovenia už federalizovaného a ľavicovo reformovaného Československa. Dôraz kládla najmä na protirežimnú prokomunistickú propagandu a ozbrojený boj prostredníctvom partizánskeho hnutia. Vďaka neustálym vyšetrovaniam a perzekúcii komunistického hnutia sa darilo do polovice roku 1943 štátnym orgánom (najmä Ústredni štátnej bezpečnosti) odhaľovať a zatýkať prvé štyri ilegálne vedenia strany (J. Ďuriš, J. Osoha, Ľ. Benada; V. Škrabala, O. Klein-Krajňák, Š. Dubček, J. Lietavec) i stovky komunistických aktivistov.
Vojenský odboj tvoril, v zmysle jeho cieľov prispieť k porážke Nemecka, najdôležitejšiu súčasť odboja. Ale opozičný až odbojový vývoj v slovenskej armáde zaznamenával do roku 1943 značné ťažkosti. Slovenskí dôstojníci boli existenčne lepšie zabezpečení ako v predchádzajúcom režime. Odchodom mnohých českých dôstojníkov zo Slovenska sa im naskytol nebývalý kariérny rast. K tomu u mnohých pristúpil pocit vlastenectva k novovytvorenému štátu, ktorý bol umocnený najmä maďarským útokom v prvých dňoch jeho existencie a nárastom vplyvu armády v spoločnosti v nasledujúcich mesiacoch. Až postupne sa v slovenskej armáde vytvorila báza dôstojníkov spolupracujúcich s viacerými odbojovými skupinami ktorí napomáhali odboju najmä spravodajsky. Pred aktivizáciou vojenského odboja v roku 1943 resp. 1944 sa vyprofilovali najmä dve významnejšie vojenské odbojové skupiny – slovansky zameraná Victoire (plk. J. Hluchý, mjr. Š. Hanus, npor. M. Murtin, mjr. A. Korda, pplk. J. Tlach) a skupina dôstojníkov okolo J. Goliana (pplk. M. Ferjenčík, pplk. M. Vesel, pplk. D. Kišš-Kalina).

Vznik Slovenskej národnej rady a Vianočná dohoda
Vzhľadom k vývoju na východnom a talianskom fronte sa J. Ursíny koncom leta 1943 rozhodol hľadať potencionálnych odbojových partnerov pre prípravu likvidácie ľudáckeho režimu a obnovenia čs. štátu. Veľké možnosti ponúkala spolupráca s komunistami ako značne aktívnou zložkou odboja politicky naviazanou na Sovietsky zväz, veľmocensky vstupujúci do stredoeurópskeho priestoru. V byte M. Josku sa začali rokovania J. Ursínyho s G. Husákom a L. Novomeským, ku ktorým bol prizvaný aj J. Lettrich. Výsledkom rokovaní medzi J. Ursínym, J. Lettrichom, Matejom Joskom a V. ilegálnym vedením KSS (K. Šmidke, G. Husák, L. Novomeský) bola Vianočná dohoda. Išlo o programovú platformu zjednotenia komunistického a občiansko-demokratického odboja. V organizačnej rovine sa dohoda vedenia KSS a odbojových agrárnikov okolo J. Ursínyho premietla do vzniku spoločnej odbojovej organizácie – Slovenskej národnej rady (SNR).
Krátko po podpísaní Vianočnej dohody sa jej signatári pustili do príprav ich hlavného cieľa – celonárodného protifašistického povstania. Jeho hlavnými predpokladmi boli najmä dostatočne široké vojenské prípravy a jeho hospodárske zabezpečenie, ale tiež dokončenie zjednocovania odboja.

Gustáv Husák a Ján Ursíny
Gustáv Husák a Ján Ursíny

Vojenské prípravy povstania
V druhej polovici roku 1943, po vývoji na svetových frontoch a s nárastom opozičných tendencií v slovenskej spoločnosti, boli viacerí dôstojníci slovenskej armády pripravení a ochotní zapojiť sa do odboja. Po aktivizácii a začiatku zjednocovania politických skupín odboja sa do popredia dostáva problém vytvorenia centrálnej vojenskej odbojovej organizácie schopnej pripraviť prevrat po vojenskej stránke. Koncom marca 1944 prišla z exilového čs. MNO v Londýne inštrukcia, ktorá poverila prípravami povstania pplk. J. Goliana. Krátko na to získala J. Goliana pre spoluprácu aj SNR, ktorá sa snažila vytvoriť širšie vojenské vedenie. Pre nerozhodnosť či neochotu podriadiť sa Golianovi, sa však armádne velenie pripravovaného povstania – nazývané Vojenské ústredie – nakoniec sformovalo iba okolo Golianovej skupiny, ktorej členov tvorili prevažne iba jeho blízky spolupracovníci na Veliteľstve pozemného vojska v Banskej Bystrici (pplk. M. Ferjenčík, mjr. A. Cyprich, mjr. J. Nosko, mjr. J. Marko a stot. M. Polák).
Už od mája 1944 ilegálne Vojenské ústredie venovalo značnú pozornosť organizačným a materiálnym prípravám ozbrojeného celonárodného povstania s ťažiskom v operačnom priestore Zvolen – Banská Bystrica – Brezno nad Hronom. Budovali ilegálnu sieť veliteľských funkcií vo vojenských posádkach na celom Slovensku. V spolupráci s finančníkmi a národohospodármi vytvárali materiálne predpoklady ozbrojeného vystúpenia – sústreďovanie zásob potravín, liekov a vojenského materiálu pre potreby povstalcov.
V júli a v auguste 1944 usilovalo Vojenské ústredie sústrediť do operačného priestoru Zvolen – Banská Bystrica – Brezno nad Hronom početné ozbrojené jednotky. K zabezpečeniu tejto úlohy bola využitá aj evakuácia niektorých jednotiek z východného Slovenska. Prípravy povstania sa však oneskorovali ako vo vojenských jednotkách na západnom Slovensku, tak najmä u jednotiek Poľnej armády, ktoré sa nachádzali v priestore Duklianskeho a Lupkovského priesmyku.

Hospodárske prípravy povstania

K hospodárskemu zabezpečeniu predpokladanej povstaleckej štátnej mašinérie bolo potrebných veľké množstvo nielen finančných, ale najmä materiálnych prostriedkov. Najvýznamnejší podiel na ich získaní a lokalizovaní v oblasti predpokladaného povstaleckého zázemia majú najmä guvernér SNB a predseda Najvyššieho úradu pre zásobovanie I. Karvaš a tajomník Ústredne pre hospodárstvo surovinové a priemyselné P. Zaťko. K nim sa pridávali rovnako politicky zmýšľajúci významní hospodárski pracovníci, ktorí neodmietali česko-slovenskú vzájomnosť a zároveň boli negatívne naladení voči kolaborácii s nacistickým Nemeckom (J. Stanek, J. Klinovský, I. Makovický, K. Markovič a iní).
Transfery financií a materiálu na stredné Slovensko v rámci príprav na povstanie sa po prvých leteckých útokoch na Bratislavu v júni 1944 oficiálne zdôvodňovali potrebou ich presunov do bezpečnejšieho zázemia. Takýmto spôsobom sa napr. príkazom I. Karvaša predisponovali do filiálok SNB na budúcom povstaleckom území 3 miliardy slovenských korún, ale tiež sa do bezpečia švajčiarskych bánk dostala aj väčšina slovenského zlatého pokladu. P. Zaťko, okrem redislokácií rôzneho priemyselného tovaru, zabezpečil prostredníctvom riaditeľa Sedliackej banky tiež presun väčšieho množstva liekov a obväzového materiálu do pobočného skladu Mediky na Horehroní. Na návrh I. Karvaša a P. Zaťka Komitét hospodárskych ministrov rozhodol, že v auguste 1944 vydali obyvateľstvu zásoby potravín na tri mesiace dopredu a pod.

Situácia v odboji krátko pred povstaním v lete 1944
V lete 1944 už situácia na Slovensku dozrievala k výraznejšej forme prejavu proti režimu. Prispievala k tomu nielen samotná aktivizácia odboja ovplyvnená nemeckými porážkami a približovaním sa frontu, ale aj prvé významnejšie vojenské zásahy spojencov na slovenské územie, najmä bombardovanie rafinérie Apollo a zimného prístavu v Bratislave 16. júna 1944.
Už do leta 1944 sa našli desiatky perzekvovaných osôb, utečencov z koncentračných a zajateckých táborov, vojakov či odporcov režimu, ktorí sa odchádzali skrývať a odbojovo organizovať do hôr. Ale až s pomocou sovietskych organizátorských skupín vysadených ukrajinským partizánskym štábom v Kyjeve v júli a auguste 1944 dochádza k enormnému vzrastu partizánskeho hnutia na Slovensku. Prvá 11 členná skupina P. A. Velička bola v noci z 25. na 26. júla 1944 vysadená pri Ružomberku a začiatkom augusta ju nasledovali skupiny L. Kalinu, E. Bielika, A. Jegorova, M. Sečanského a ďalších. Väčšina skupín bola vysadená na strednom Slovensku, ale tiež na východe štátu, kde v tej dobe už existovala početnejšia skupina Čapajeva. Väčšinu členov partizánskych skupín v lete 1944 tvorili sovietski vojaci, ktorí ušli z nemeckého zajatia a dostali sa do slovenských hôr. Pôsobili tu však aj slovenské partizánske skupiny a velitelia, predovšetkým V. Žingor a jeho skupina v Turci a Ľ. Kukorelli na východnom Slovensku. Do konca augusta 1944 sa v slovenských horách nachádzalo už niekoľko tisíc partizánov.
Partizánske hnutie v lete 1944 ovplyvňovalo odboj a prípravy povstania dvoma smermi. Jeho nespornými pozitívami bolo aktivizovanie a radikalizovanie opozičných nálad voči režimu a vyvolanie odbojovej prevratovej psychózy. Na druhej strane sa však pričinením niektorých partizánskych veliteľov stretávame na Slovensku aj s výraznejšími prejavmi hrdelného násilia voči civilnému, predovšetkým nemeckému obyvateľstvu. Za najzávažnejší prejav partizánskej svojvôle ešte pred povstaním možno považovať popravy minimálne sto príslušníkov nemeckej menšiny v Sklabini, vykonané poľným tribunálom partizánskej brigády P. A. Velička. K podobným protinemeckým represiám sa ale nechali pod vplyvom partizánov vyprovokovať aj vojaci martinskej posádky, ktorí pod vedením npor. Cyrila Kuchtu postrieľali pri pokuse o odzbrojenie nemeckú vojenskú a diplomatickú skupinu pplk. Otta. Od 21. augusta 1944 do vypuknutia povstania partizáni, vedení predovšetkým sovietskymi veliteľmi, pretavili svoj radikalizmus a prílišnú revolučnosť do obsadenia Sklabine, Ružomberka (26. augusta), Liptovského Mikuláša (28. augusta), nepremysleného zatarasenia železničných tunelov v Turci či zatýkania ľudáckych prominentov v Brezne (27. augusta). Všetky tieto aktivity kolidovali zo záujmami SNR a Vojenského ústredia. Ich prvoradým cieľom bolo nerušené dokončenie príprav povstania. Sovietski partizánski velitelia tieto požiadavky neakceptovali, lebo mali vlastné inštrukcie z Kyjeva pre vyvolanie rozvratu v širšom tyle nemeckej obrany. Svojimi diverznými akciami však urýchlili rozhodnutie nemeckého velenie o pacifikácii Slovenska.
Od druhej polovice júla 1944 sa stáva prioritnou úlohou SNR a Vojenského ústredia dosiahnutie koordinácie s Červenou armádou. Bez jej pomoci nemalo povstanie nádej na vojenský úspech. Po dvoch zaváhaniach sa napokon 4. augusta 1944 podarilo vyslať na sovietsku stranu lietadlo pilotované mjr. M. Lisickým so zástupcami SNR (vedúci KSS K. Šmidke) a armády (M. Ferjenčík). Lietadlo poskytol minister obrany F. Čatloš za protihodnotu prísľubu vedenia KSS, že v Moskve predložia jeho prevratový plán (počítal so zachovaním slovenskej samostatnosti) sovietskym predstaviteľom. Do vypuknutia povstania sa však nepodarilo dosiahnuť koordinácie pripravovaného povstania s aktivitami Červenej armády. Sovietske vedenie príliš nedôverovalo stupňu odbojového odhodlania a príprav k prevratu na Slovensku. Sovietske váhanie ovplyvnilo aj nekorešpondovanie povstaleckej akcie s vojenskými a politickými záujmami Sovietskeho zväzu.

Slovenské národné povstanie
Vyhlásenie povstania

Prípravy povstania, ktorého prepuknutie bolo závislé od blízkosti a dohody s Červenou armádou, boli neočakávane prerušené 29. augusta 1944. Vtedy nemecké vedenie začalo pacifikovať už prejavovaný (partizánske hnutie) či potencionálny protinemecký odpor v tyle svojich brániacich sa jednotiek. Nemci vyslali na Slovensko okupačnú armádu, ktorá oficiálne prichádzala slovenskej vláde pomáhať iba zneškodniť partizánske hnutie. Do odboja zapojení vojaci a ostatní obyvatelia chrániaci si svoju slobodu sa však postavili okupačným vojskám na odpor. Prvé boje prepukli v predpoludňajších hodinách 29. augusta 1944, keď sa vojaci žilinskej posádky pod vedením majora Jozefa Dobrovodského rozhodli brániť mesto pred prichádzajúcimi nemeckými jednotkami. Následne sa však stiahli do Strečnianskej tiesňavy, kde mali v spolupráci s ďalšími jednotkami z Martina a za podpory partizánov vybudovať obranu a znemožniť nemeckej armáde postup do Turca. Večer 29. augusta sa aj Golianovmu Vojenskému ústrediu jednoznačne potvrdili správy o začiatku nemeckej okupácie. Na základe toho sa Golian rozhodol vyslať vojenským posádkam heslo „Začnite s vysťahovaním“, ktoré malo začať platiť od 20.00 hod. a znamenalo začiatok aktívnej obrany vojenských jednotiek proti nemeckej okupácii. V nasledujúcich hodinách a dňoch sa k povstaleckej výzve k odporu pripojila väčšina vojenských posádok na strednom a v menšej miere aj na západnom a východnom Slovensku. K vojakom zapojeným do povstania sa pridávali dobrovoľníci z radov civilného obyvateľstva. Vstup do povstaleckej armády postupne organizovali povstalecké vojenské posádky aj niektoré národné výbory, ktoré predtým pôsobili v ilegalite. Prvé hodiny a dni povstania však neprebiehali podľa plánov a želaní povstaleckého vedenia. Najnegatívnejšie ovplyvnila úvod ozbrojeného vystúpenia rýchla a efektívna nemecká pacifikačná akcia, ktorá eliminovala potencionálne najlepšie povstalecké jednotky Poľnej armády. Mimo povstaleckého diania tak zostalo, až na pár výnimiek, takmer celé západné a východné Slovensko. Zapríčinila to výrazne aj nerozhodnosť a nepružnosť miestnych povstaleckých veliteľov, ktorí neboli schopní previesť organizovaný prevrat a presun k Banskej Bystrici. Veľká časť vojakov, ktorá nebola odzbrojená Nemcami a mohla sa tak zapojiť do povstania, ostala v chaose prvých chvíľ okupácie bez velenia, opustila posádky a rozpŕchla sa domov.

Vydávanie vojenskej výstroje a výzbroje počas povstaleckej mobilizácie v Banskej Bystrici.
Vydávanie vojenskej výstroje a výzbroje počas povstaleckej mobilizácie v Banskej Bystrici.

Vojenský vývoj povstania
V prvých dňoch povstania sa tak po stratách západného a východného Slovenska utvorilo povstalecké územie z rozlohou približne 20 000 km2. Jeho územie sa však s postupom nemeckých jednotiek zmenšovalo zo dňa na deň. V prvých dňoch povstania stálo proti nemeckej okupačnej armáde asi 18 000 povstaleckých vojakov a dôstojníkov. Po prvej oficiálnej mobilizácii 5. septembra to bolo už 47 000 a po druhej mobilizácii koncom septembra 1944 až 60 000 vojakov, s ktorých však veľká časť nemala vhodnú výstroj a výzbroj. Z ťažkých zbraní disponovali povstalci asi 120 tankami, z ktorých ale len 43 bolo pojazdných. Naproti tomu nemecké jednotky mali asi 90 tankov a 40 samohybných diel, čiastočne porovnateľnej kvality ako povstalci. Povstalecké delostrelectvo bolo početnejšie, no kvalitatívne zaostávalo za nemeckým. V priebehu septembra nemecké letectvo ovládlo vzdušný priestor nad Slovenskom. Po zbombardovaní letiska Malacky americkým letectvom a prílete stíhacieho pluku zo ZSSR sa situácia zmenila a vzdušnú prevahu si vybudovali povstaleckí letci.
Vojenský priebeh povstania možno rozdeliť do troch vývojových období. Do 9. septembra 1944 sa skončila prvá fáza obranných povstaleckých bojov. Povstalecká armáda utrpela značné straty na zásobách vojenského materiálu, ktorý citeľne chýbal v neskorších dňoch. Pre povstanie boli stratené Spiš a Liptov. Na Hornej Nitre prebehli ťažké ústupové boje, v ktorých povstalci utrpeli značné straty.
V druhej fáze povstaleckých bojov od 10. septembra do 18. októbra 1944 sa reorganizáciou povstaleckej armády podarilo spomaliť nemecký postup. Napriek všeobecnému ustupovaniu zaznamenávajú povstalci vďaka osobnému hrdinstvu svojich vojakov aj rad povšimnutiahodných vojenských úspechov. Spomenúť možno boje pri Telgárte, obranu výšiny Ostrô, obranné boje v oblasti Dolnej a Hornej Štubne, neskôr Čremošného a pod. Napriek tomu dochádza v septembri 1944 k strate Hornej Nitry a Turca.

Povstaleckí vojaci pri Liptovskej Osade.
Povstaleckí vojaci pri Liptovskej Osade.

Poslednou fázou obrany povstaleckého územia bolo obdobie od začiatku generálnej nemeckej ofenzívy 18. októbra až do vojenskej porážky povstania koncom októbra 1944. Priama okupácia a nastolenie Szálasiho režimu v Maďarsku umožnilo nemeckej armáde rozhodujúci útok proti slabo zabezpečeným južným úsekom povstaleckej obrany, kde sa dovtedy nebojovalo. Zo všetkých strán obkľúčené povstalecké územie o necelých desať dní tomuto tlaku podľahlo. Vedenie akýchkoľvek otvorených bojov s nemeckými jednotkami nasadenými proti povstaniu už nemalo najmenšiu nádej na úspech. Preto generál Rudolf Viest, ktorý 7. októbra priletel z londýnskeho exilu a prebral od Goliana velenie povstaleckej armády, vydal 27. októbra 1944 rozkaz pre ústup z Banskej Bystrice na Donovaly. Zakrátko nato rozpustil povstaleckú armádu a súhlasil s jej prechodom na partizánsky spôsob boja.

Stavba cestných prekážok počas povstania.
Stavba cestných prekážok počas povstania.

Spoločenské dianie na povstaleckom území
Vnútri povstaleckého územia, najmä v jeho centre v Banskej Bystrici, prebiehal dynamický politický vývoj a relatívne čulý spoločenský život. Najvyšším povstaleckým orgánom sa stala 1. septembra 1944 Slovenská národná rada, ktorá vznikla pribratím Vavra Šrobára a jeho prívržencov a predstaviteľov ďalších celoslovenských a regionálnych odbojových skupín k pôvodnej SNR. Stala sa najvyšším zákonodarným i vládnym orgánom povstania, pričom si k plneniu vládnych funkcií vytvorila ako svoj orgán Zbor povereníkov.
Na povstaleckom území sa ako prvá politická strana etablovala Komunistická strana Slovenska (KSS). Dominancia a aktivita komunistov v ľavicovom spektre odboja sa prejavila v zlúčení sa sociálnych demokratov s komunistami na platforme KSS. Zjednocovací zjazd, ktorý sa konal 17. septembra 1944, prijal na záver rezolúciu s politickým programom KSS, ktorému dominovali otázky socializácie a rovnoprávneho postavenia Slovákov v obnovenom Československu. Po zjednotení strán sa 15. októbra 1944 v Podbrezovej uskutočnila tiež Konferencia závodných výborov, na ktorej sa zlúčili odborové organizácie oboch strán.

Pred budovou Národného domu v Banskej Bystrici, kde sa uskutočnil Zjednocovací zjazd slovenských sociálnych demokratov s Komunistickou stranou Slovenska.
Pred budovou Národného domu v Banskej Bystrici, kde sa uskutočnil Zjednocovací zjazd slovenských sociálnych demokratov s Komunistickou stranou Slovenska.

Zjednocovací proces v ľavicovom tábore vyvolal obdobné tendencie aj u predstaviteľov občiansko-demokratických skupín, ktoré mali záujem na vytvorení konkurencieschopnej alternatívy voči KSS. Urýchlené prípravy vyústili už 17. septembra 1944 do vydávanie vlastného tlačového orgánu pomenovaného Čas. Dobiehal sa tak náskok komunistov, ktorí od prvých dní legálneho pôsobenia disponovali denníkom Pravda a vykonávali značnú politickú aktivitu. Program demokratov, ktorý sa formuloval iba postupne, bol založený na ideách humanity, masarykovskej demokracie, nacionalizmu a slavianofilstva.
SNP znovu nastolilo aj otázku štátoprávneho postavenia Slovenska v obnovenej ČSR. Na povstaleckom území fakticky vznikol samostatný štát, ktorému chýbalo iba medzinárodné uznanie. O jeho dosiahnutie sa však neusiloval, keďže SNR uznávalo exilovú československú vládu ako medzinárodného predstaviteľa československého odboja. Spory medzi vedením slovenského odboja a exilovou československou vládou vznikli až potom, čo londýnsky exil vyslal na Slovensko svojho delegáta ministra Františka Němca, ktorý mal ako zástupca exilovej vlády preberať do civilnej správy už Červenou armádou oslobodené územia bývalého Československa. SNR sa nechcela vzdať svojej moci na Slovensku a odovzdať ho opäť na milosť či nemilosť pražskému centralizmu. Odmietla preto tútorstvo Němcovej vládnej delegácie nad správou povstaleckého Slovenska a odsunula ju iba do pozície prostredníka medzi vládou a SNR, resp. medzi SNR a zahraničím, t. j. Sovietskym zväzom.
V povstaní sa riešili nielen politické a vojenské záležitosti. Rovnaká dôležitosť ako vojenská či politická sféra bola v povstaní pripisovaná aj hospodárskej i sociálnej oblasti. Bolo sa treba postarať o plynulé financovanie miezd zamestnancov, výplatu dôchodkov, podpôr rodinám vojakov, zásobovanie obyvateľstva potravinami a základnými životnými potrebami či zabezpečiť ubytovanie a prácu pre utečencov z okupovaného územia. Pre celkový úspech SNP bolo potrebné zabezpečiť plynulé a bezproblémové zásobovanie všetkým nevyhnutným tovarom, predovšetkým potravinami. K tomu vhodne napomáhal aj už zabehnutý systém družstevných výkupných podnikov, ktorý prešiel do služieb SNR.
Dlhotrvajúca vojna, aktuálne boje priamo na slovenskom území a prílev utečencov z okupovaného územia nastoľovali potrebu intenzívne sa venovať aj sociálnej problematike. Miestne národné výbory spontánne a úspešne organizovali zbierky na podporu evakuantov, ranených vojakov a partizánov. Obyvatelia prispievali v rámci svojich možností – finančne, potravinami, šatstvom alebo inými potrebnými vecami. Na rozdiel od vojenskej sféry sa hospodársky a sociálne podarilo povstanie úspešne zabezpečiť a tomto smere fungoval povstalecký štát bez vážnejších problémov.

Situácia po potlačení povstania
Obsadením Banskej Bystrice nemeckými jednotkami bojovej skupiny SS Schill 27. októbra 1944 sa fakticky končí odpor povstaleckej armády ako organizovaného celku. Pod tlakom tohto faktu úplneho zrútenia sa súvislej povstaleckej obrany sa povstalecké vedenie rozhodlo o prechode povstalcov do hôr a o pokračovaní v odpore partizánskym spôsobom boja. Nútene sa tak realizovala už predtým viackrát slovenskými komunistami a sovietskym vedením vyzdvihovaná a preferovaná gerilová vojna, ktorej sa povstalecké velenie, vzhľadom na úplnu nepripravenosť armády na takýto spôsob boja, predtým bránilo. Napriek tomu sa podarilo viacerým jednotkám 2. čs. paradesantnej brigády, Vysokoškolského strážneho oddielu či častí jednotiek taktických skupín prejsť na partizánsky spôsob boja. Celkovo však nebol tento prechod príliš úspešný a veľká časť bývalých povstaleckých vojakov bola zajatá resp. sa dobrovoľne rozhodla vzdať sa aktívneho odporu v horách.

Vyznamenávanie nemeckých vojakov prezidentom Tisom po obsadení Banskej Bystrici, 30. októbra 1944.
Vyznamenávanie nemeckých vojakov prezidentom Tisom po obsadení Banskej Bystrici, 30. októbra 1944.

Podobne ako armádne velenie, aj partizánske vedenie sústredené v Hlavnom štábe partizánskych oddielov (HŠPO) sa snažilo, aby čo najviac partizánskych jednotiek počítajúcich cca 10 000 partizánov vyviazlo z obkľúčenia a dostalo sa do blízkych horstiev Veľkej Fatry, Nízkych Tatier či Slovenského Rudohoria a pokračovalo v ďalšom partizánskom boji.
Partizánske velenie, časť povstaleckej reprezentácie, vojakov a partizánov našla po ústupe do hôr svoje útočisko v zimnom tábore pod Prašivou. Toto nové centrum odporu sa prirodzene stalo hlavným cieľom protipartizánskych akcií nemeckých okupačných jednotiek v zime 1944/1945. Napriek systematickému pátraniu nemeckých jednotiek po partizánskych skupinách v masíve Nízkych Tatier sa po prvotných organizačných problémoch, defetizme a odchodoch od jednotiek, postupne darilo partizánske hnutie stabilizovať. Začali aj menšie diverzné a bojové akcie. Svoje úsilie o plnú pacifikáciu slovenského zázemia však zintenzívnila aj nemecká branná moc, ktorá si uvedomovala nebezpečenstvo koordinovania partizánskych akcií s akciami novembrovej ofenzívy Červenej armády. Preto sa nemecké velenie rozhodlo definitívne zlikvidovať partizánske hnutie na Slovensku, čoho prvotnou podmienkou bolo odrezať partizánske skupiny od svojho civilného zázemia, od zásobovacích zdrojov. Nemecké jednotky preto obsadili podhorské obce podporujúce partizánske hnutie a rozpútali teror a represálie proti civilnému obyvateľstvu napomáhajúcemu udržovať protinemecký odpor. S približujúcim sa frontom však aktivity partizánskeho hnutia rástli. V prvých mesiacoch roku 1945 boli partizánske skupiny takmer vo všetkých horských oblastiach nemeckou armádou kontrolovaného Slovenska.
Napriek veľkej snahe nemeckých orgánov o elimináciu partizánskeho hnutia na Slovensku vzhľadom k blížiacemu sa frontu, sa väčšina partizánskych jednotiek počas partizánskej vojny na Slovensku vhodným manévrovaním dostávala z obkľúčení a unikala nemeckým vojenským a trestným jednotkám. O to viac sa však ostrie represálií zameralo na skutočných a potencionálnych podporovateľov odboja z radov civilného obyvateľstva. Padli mu za obeť desiatky vypálených obcí a osád a viac ako 5000 osôb, vrátane rasovo prenasledovaných. Nemecký represívny aparát, za asistencie mocenských orgánov verných ľudáckemu režimu, sa začal budovať už krátko po začatí nemeckej intervencie koncom augusta 1944. Priamu okupáciu Slovenska jednotkami Wehrmachtu a zložkami zbraní SS tak v zázemí výdatne podporovali jednotky Pohotovostnej skupiny H bezpečnostnej polície a bezpečnostnej služby Sicherheitspolizei (SiPo) a Sicherheitsdienst (SD), ktorej jadro tvorili Einsatzkommando 13 a 14 sformované v Brne 30.-31. augusta 1944 na čele s SS-Obersturmbannführerom J. Witiskom. Jej ďalšie organické časti tvorili: Sonderkommando 7a, Sonderkommando ZbV 15, Kommando ZbV 29 a od konca januára 1945 aj Kommando ZbV 27.
Do pôsobnosti Kommanda ZbV 27 so sídlom v Prešove od septembra 1944 až do konca januára 1945 patrilo celé územie východného Slovenska. Po presune na stredné Slovensko (veliteľstvo v Žiline) pokračovalo komando vo svojej činnosti v novozriadených oporných bodoch v Ružomberku a Trstenej, ale výrazne sa podieľali aj na represiách v priestore Žilina – Čadca.
Nacistický teror a represálie najkoncentrovanejšie zasiahli stredné Slovensko. Od novembra 1944 do februára 1945 na severe stredného Slovenska pôsobilo Sonderkommando 7a (so sídlom v Ružomberku), ktoré predtým od septembra 1944 sídlilo v Senici, a na juh od neho Einsatzkommando 14 (sídliace v Banskej Bystrici), ktoré sa sformovalo už v septembri 1944 v Topoľčanoch a postupne sa presúvalo v tyle bojovej skupiny Schill resp. SS divízie Horst Wessel smerom na východ. Komando, za asistencie niektorých príslušníkov POHG, má na svedomí najväčšie atrocity voči povstalcom a rasovo prenasledovaným na území Slovenska spojené s masovým vraždením v Kremničke (747 mŕtvych) a vo vápenke v Nemeckej (asi 900 mŕtvych).
Na západnom a časti stredného Slovenska malo na starosti pacifikáciu hnutia odporu Einsatzkommando 13 (so sídlom v Trenčíne) a Sonderkommando Zb V 15 (sídlilo v Nitre).
Okrem spomínaných Sonder- a Einsatzkommánd Pohotovostnej skupiny H SiPo a SD sa na potláčaní partizánskeho hnutia po povstaní výrazne podieľali špeciálne protipartizánske jednotky Abwehrgruppe 218 (krycím označením Edelweiss), či Stíhací zväz Slovenska („Josef“). V jednotke Edelweiss mal pritom svoje významné zastúpenie jej slovenský oddiel, skladajúci sa prevažne z niekdajších príslušníkov Slovenskej pracovnej služby, ktorí boli vyčlenení zo slovenskej brannej moci a podriadení nemeckej Abwehrgruppe 218. Veliteľom slovenského oddielu jednotky Edelweiss sa paradoxne stal kpt. L. Nižňanský, angažujúci sa pri prvých protinemeckých vystúpeniach povstaleckej žilinskej vojenskej posádky a neskôr zajatý. Okrem priameho boja proti partizánskym skupinám sa Edelweiss podieľal aj na retorziách civilného obyvateľstva (najznámejšie je vypálenie obce Kľak a Ostrý Grúň a zavraždenie ich 148 obyvateľov za to, že podporovali partizánske hnutie).