Na úpätí južných svahov Nízkych Tatier, hlboko v horách medzi ihličnatými lesmi, leží mlčanlivé svedectvo hrôz. Sú to stopy po osade. V mierne sa zvažujúcom údolí, v nadmorskej výške 924 metrov, stála ešte začiatkom marca 1945 osada Kalište.

Dnes by sme márne hľadali nejaké stopy a údaje o jej povojnovom vývoji. Iba základy zbúraných a vypálených domov, cintorín, dva domčeky s kaplnkou a osamotený, dopoly zbúraný strom nad hrobom padlých partizánov sú svedkami tragických udalostí. Dňa 18. marca 1945 bola osada vypálená. Obyvateľstvo, ktoré zostalo nažive, sa vysťahovalo. Kdesi v nacistických archívoch sa azda nachádza rozkaz, kde vedľa názvu Kalište stojí osudné slovo “liquidieren”.

Kalište vzniklo na území s archeologickými nálezmi staršieho dáta. Málo úrodná, ťažko prístupná oblasť Kališťa nesľubovala síce ľahkú obživu, ale rastúca spotreba medi sa ukázala byť pre ťažiarov výnosným obchodom. Rast baníctva a hutníctva možno zaznamenať aj v tejto oblasti, a to najmä v 12. a 13. storočí, keď banskí podnikatelia začínali zakladať v blízkosti rudných nálezísk sídliská pre robotníkov. Po tatárskom vpáde v roku 1241 dochádza k veľkému kolonizačnému ruchu. Jeho súčasťou bola i kolonizácia banská, ktorá podporila rýchly rast banských miest a osád na území stredného Slovenska. Takto bola vybudovaná aj Banská Bystrica, ktorá bola povýšená na kráľovské mesto. Rozmach baníctva a hutníctva si vyžadoval veľkú spotrebu dreveného uhlia, a preto osadníci prenikali hlbšie do lesov a zakladali uhliarske osady. Jednou z nich bolo i Kalište, založené v prvej polovici 16. storočia.

V 18. a 19. storočí v súvislosti s úpadkom baníctva, stúpajúcou drahotou, najmä po devalváciách meny a obmedzení chovu domácich zvierat v prvej polovici 19. storočia, bieda a hlad vyvolávali medzi osadníkmi časté nepokoje, ba i vzbury. Dokazujú to aj štatistické údaje z roku 1918, kedy došlo k zníženiu počtu uhliarov v osade. Kališťania boli nútení hľadať si inú prácu, a to v čase, keď nezamestnanosť bola veľmi častým zjavom. K určitému zlepšeniu sociálnej a čiastočne aj majetkovej situácie došlo po tom, keď boli v Podbrezovej vybudované železiarne. Muži z osady tam pravidelne dochádzali za prácou, a preto ženy v osade vykonávali často za nich bežné práce. Od tohto obdobia počet obyvateľov osady začal mierne stúpať, a to aj napriek nepriaznivým a neutešeným sociálnym podmienkam, ktoré sa prejavili v osade neskôr. Kým v roku 1869 žilo v osade iba 122 obyvateľov, v roku 1910 ich bolo už 216. Na základe poslednej hodnovernej informácie z roku 1940 ich bolo v osade 209. Údaje o počte postavených domov sú síce iba torzovité, no aj na základe nich sa dá vyčítať, že v roku 1900 bolo vybudovaných 22 domov a v roku 1940 ich už bolo 42.

V roku 1910 osada mala 216 obyvateľov, v roku 1930 dochádza k ich poklesu, (188) čo bolo spôsobené najmä výskytom dvoch veľkých hospodárskych kríz v 1. ČSR, ktoré doľahli nepriaznivo aj na Kalište, kde rapídne stúpla nezamestnanosť. Preto dochádza k vysťahovalectvu. V roku 1931 z 50 mužov pochádzajúcich z Kališťa bolo zamestnaných len 19.