gen. Emil Perko
(03. 07. 1905 Prešov – 17. 08. 1984 Banská Bystrica)
veliteľ 5. taktickej skupiny 1. ČSA na Slovensku

Generál Emil Perko sa narodil 3. júla 1905 v Prešove v rodine vojaka z povolania. Po ukončení základnej školy študoval v rokoch 1915 – 1918 na nižšej vojenskej reálke, odkiaľ prestúpil na reálne gymnázium v Prešove, na ktorom maturoval v roku 1923. V rokoch 1923 – 1925 študoval na Vojenskej akadémii v Hraniciach na Morave. Bol vyradený ako poručík delostrelectva. Následne slúžil vo viacerých posádkach v Československu, najdlhšie vo svojom rodnom Prešove pri delostreleckom pluku 202 a delostreleckom pluku v Kežmarku, kde po rozbití Československa a vzniku ľudáckej Slovenskej republiky prevzal velenie pluku i posádky v hodnosti majora delostrelectva. Potom slúžil v posádkach v Bratislave, v Topoľčanoch a v rokoch 1942 – 1943 spoluzakladal štátnu vojenskú reálku v Banskej Bystrici, ktorá sa neskôr presťahovala do Martina. V roku 1943 bol Emil Perko poslaný na východný front.

Do príprav Slovenského národného povstania sa pplk. Emil Perko zapojil v roku 1944. V lete 1944 vojaci martinskej posádky s jeho vedomím spolupracovali s partizánmi. Dňa 25. 8. 1944, v čase, keď sa situácia v oblasti Turca vyostrovala , poslal veliteľ ilegálneho Vojenského ústredia pplk. Ján Golian pplk. Perkovi pokyn, aby Martinská posádka bola v pohotovosti. O deň na to pplk. Golian navštívil Martin osobne a na porade dôstojníckeho zboru informoval prítomných o príprave povstania. Pplk. Perko v mene všetkých prítomných zložil sľub vernosti a podriadil sa tak Vojenskému ústrediu. Bola dohodnutá aj spolupráca s partizánmi. Dňa 28. 8. 1944 predstavil pplk. Emil Perko martinskému dôstojníckemu zboru veliteľa 1.čs.partizánskej brigády M.R. Štefánika npor. červenej armády P.A. Veličku a mjr. Juhoslovanskej armády Iľju Deretiča.

Keď v prvý deň povstania 29. 8. 1944 žilinská posádka zahájila boje s nemeckými jednotkami, martinská posádka v počte 800 mužov zaujala obranné postavenie na línii Strečno – Domaša – Starý hrad. Pplk. Perko sa stal veliteľom obrany Turca. Po ústupe žilinskej posádky, sa premiestnil do Sklabine a prenechal Strečno veliteľovi žilinskej posádky mjr. Dobrovodskému. Dňa 9. septembra bol menovaný veliteľom V. taktickej skupiny, ktorá bránila oblasť Turca. Pod rozvážnym velením pplk. Perka dosahovala V.taktická skupina na svojom úseku aj úspechy, napriek tomu, že stála proti veľkej presile. Po 21. septembri boli jednotky V. taktickej skupiny nútené ustúpiť na Horehronie, kde v bojoch budovali obranné postavenia. Postupne jednotlivé jednotky prešli na partizánsky spôsob boja. Dňa 5. novembra sa po niekoľkodňovom ťažkom pochode podarilo aj pplk. Perkovi a časti dôstojníkov, ktorí ustupovali s ním, dostať do hôr nad Ľubietovou, kde zotrvali až do oslobodenia.

Po oslobodení bol Emil Perko povýšený na plukovníka delostrelectva a od roku 1947, s účinnosťou od 1. októbra 1946 na brigádneho generála. V rokoch 1945 – 1948 bol veliteľom divízie v Košiciach, v rokoch 1948 – 1950 veliteľom del. 4. oblasti v Bratislave a v roku 1951 do 1. mája veliteľom del. VÚ 4559 v Banskej Bystrici. Ani generála Perka neobišli perzekučné praktiky komunistického totalitného režimu. K 1. máju 1951 bol preložený do zálohy. Nemohol si nájsť prácu, napokon pracoval v rôznych podnikoch ako tesár a kopáč kanálov v Pozemných stavbách, robotník v tehelni a pod. Jedinou oporou mu bola iba jeho rodina. V roku 1965 odišiel gen. Perko do dôchodku s mesačným dôchodkom 933 Kčs. Od roku 1970 do roku 1977 ako dôchodca pracoval v Múzeu SNP, kde urobil kus záslužnej práce. Zomrel dňa 17. augusta 1984.