Jozef Tlach
(10.  02. 1896 Šumice – 12. 02. 1964 Vsetín)
veliteľ 1. taktickej skupiny 1. ČSA na Slovensku

Sociálny a rodinný status mu dovolili vyštudovať iba reálku rozšírenú o maturitný kurz. Práve spomínané hmotné pomery ho viedli zotrvať v rakúsko-uhorskej armáde i po ukončení služby jednoročného dobrovoľníka 3. Pešieho pluku v Brne v r.1915. So svojou jednotkou bol dislokovaný na talianskom fronte, kde v októbri 1916 padol do zajatia. Po dobrovoľnom vstupe do československých légií v Taliansku bol zaradený v hodnosti ppor. k čs. 32. pešiemu pluku.

Po vzniku ČSR vstúpil do jej novovytvorenej armády a zúčastnil sa zaisťovania hraníc s Maďarskom i ťaženia proti Slovenskej a Maďarskej republike rád. V rokoch 1919 – 1922 slúžil ako veliteľ poddôstojníckej školy v Miloviciach a v Košiciach a od októbra 1922 až do začiatku r.1938 pri 41. pešom pluku “Dr. Eduarda Beneša” v Žiline. Ako veliteľ hraničného strážneho pluku (neskôr práporu) 6. pevnosti Hôrka-Králiky sa po viedenskej arbitráži účastnil odovzdávania pohraničných území ČSR Maďarsku. Krátko po 14. marci 1939 je menovaný zástupcom veliteľa pluku v Žiline, ktorým bol až do mája 1939. Pre svoje demokratické politické presvedčenie, ako i pre svoj český pôvod nebol ľudáckym režimom považovaný za spoľahlivý veliteľský káder. Dohoda s bývalým MNO v Prahe a všeobecný nedostatok vyšších dôstojníkov v novej slovenskej armáde spôsobili, že bol v jej službách ponechaný.

V roku 1940 (leto-jeseň) začína jeho spolupráca s občianskym odbojom (Flóra, Justícia) a aktívna participácia na kooperácii v oblasti vojenského spravodajstva pre emigrantskú čs. vládu v Londýne. Jeho aktivity v antifašistickej rezistencii pokračovali i od októbra 1940 do januára 1942. V tomto období bol J. Tlach prednostom všeobecného oddelenia Veliteľstva pozemného vojska (VPV) v Banskej Bystrici. Po prepadnutí ZSSR v júni 1941 zakladá s npor. J. Michalecom, mjr. A. Kordom a mjr. Š. Hanusom odbojovú skupinu Victoire. Spracúval a rozširoval antifašistickú propagandu pre dôstojnícky zbor a mužstvo v zázemí a na východnom fronte. Už ako novovymenovaný pplk. odchádza v januári 1942 na Vojenskú správu MNO do Bratislavy. Na konci r. 1943 ho mjr. M. Marko získava pre ilegálne Vojenské ústredie a SNR. Pri prípravách SNP zabezpečuje jeho technicko-organizačnú stránku. V povstaní sa pplk. Tlach účastní ako dôstojník 1.čs. armády na Slovensku a v prvých jedenástich dňoch ako posádkový veliteľ v Banskej Bystrici. Po reorganizácii 1. ČSA na Slovensku bol vymenovaný veliteľom I. taktickej skupiny (TS) Kriváň.

Prvá TS zabezpečovala obranu prístupových ciest k ťažisku operačného trojuholníka Brezno – Banská Bystrica – Zvolen z Turca, Liptova, Horehronia a od Zvolena. Od septembra 1944 sa I.TS sústreďovala na dobudovanie obranných opevnení na Malom a Veľkom Šturci a od Dolnej Mičinej až po Oravce. Podplukovník Tlach sa vyznamenal v bojoch pri Čremošnom a Kremnických vrchoch a úspešne riadil boje v Malom Šturci (21.9. – 27.10. 1944). Za tieto osobné bojové zásluhy bol povýšený na plukovníka pechoty. Živelný ústup pred postupujúcou 178. divíziou “Tatra” (27. – 28. 10. 1944) spôsobil, že I.TS prestala existovať ako vojensky organizovaný celok. Priamou reakciou plk. Tlacha bol rozkaz k ústupu zvyškov I.TS na Donovaly. Po úplnom rozpade I.TS ustupoval J. Tlach so zvyškom spolubojovníkov cez Nízke Tatry do Slovenského Rudohoria a na Poľanu. Od konca januára 1945 pôsobí ako veliteľ 4. Partizánskeho práporu 2. čs. paradesantnej partizánskej brigády. Dňa 24.2.1945 sa plk. Tlachovi podarilo prebiť k rumunskej armáde. Od marca 1945 bol menovaný veliteľom posádky v Prešove a neskôr v Banskej Bystrici. Ako veliteľ 3. a 4. mínometnej brigády a zástupca veliteľa 2. pešej divízie v Banskej Bystrici sa zúčastňoval od leta 1945 do februára 1947 likvidácie banderovských skupín. Po februári 1948 bol označený ako dôstojník “s málo vyhraneným postojom k ľudovodemokratickému zriadeniu ČSR” a od 1.6.1948 bol predčasne preložený do zálohy. V 50-tych rokoch sa stal obeťou komunistických perzekúcií.